Ako prijať naše tienisté stránky.
Ako prijať tie časti nás samých, za ktoré sme boli často kritizovaní? Ako prijať seba samých celistvo, aby sme sa neodmietali?
V období detstva nám dospelí okolo nás podvedome dávali správy o tom, čo nás robí “dobrými” alebo “zlými“. Pretože ako deti sme boli závislí od dospelých, závislí na ich láske, aby sme prežili, veľmi rýchlo sme sa adaptovali na naše falošné “JA“.
Naša falošná identita je podmienená správať sa v určitých vzorcoch, je podmienená tým ako vystupujeme a čo sa nám páči.
Naša falošná identita je v podstate naše správanie, čo mnoho z nás nazýva “osobnosť“. Naša osobnosť nie je to, kto v podstate sme. Je to len to, v čo veríme, kým sme.
To je podstata práce s našimi tienistými stránkami a postupným návratom k našej ozajstnej podstate. Je to akceptácia každej našej stránky a jej prijatie s láskou. Zanechať príbeh nášho ega a vnímať seba samých pravdivo a objektívne.
Je to naša životná výzva. Pozerať sa na seba subjektívne je pre nás prirodzené. Boli sme naučení pozerať sa na seba, identifikovať sa a značiť samých seba cez rôzne nálepky. Preto sme niekedy krutí a nahnevaní. Takto sme boli učení, takto sme to videli. Naši rodičia a vychovávatelia ten hnev prenášali na nás, lebo tiež boli na seba krutí, nevedeli sa správať inak.
Naša najdôležitejšia práca je vidieť seba celistvo, akceptovať sa plne, každú jednu časť.
Len takto môžeme vypustiť nepríjemné príbehy nášho ega, pocity viny a hanby, ktoré v prvom rade nikdy neboli o nás.
Odmietanie vlastných pocitov spôsobí len to, že sa zintenzívnia. Kdekoľvek sa v živote nachádzame a akokoľvek rýchlo utekáme, tie pocity, ktoré si so sebou nesieme, pôjdu s nami. Nakoniec príde čas, keď sa budeme musieť pozrieť na vlastnú bolesť. Čím skôr to ale urobíme, tým menej bolestné to bude. A to je to najlepšie, čo pre seba môžeme urobiť.
Mnoho z nás sa obáva plakať, precítiť bolesť a cítiť sa znova zlomene. Ja som tam bola tiež. Viem pochopiť, ako sa cítiš. Počujem tvoj hlas.
Ale je to iba na chvíľku, bolesť veľmi rýchlo pominie. Všetko je dočasné, aj emocionálna bolesť. Každá naša bolesť nás prišla zoceliť, naučiť nás viac láske k sebe a k iným. Ak je správne spracovaná, už sa nevráti a nebude sa opakovať. Takto sa posilníme a len takto to môže byť náš najlepší dar, aby sme mohli spraviť krok vpred, bez záťaže. Najlepšie na tom je, že tá záťaž veľakrát ani nebola naša.
Rozhodnutie je len na každom z nás. Ako dlho ešte chceme nosiť tú bolesť?
Precíťme to, čo potrebujeme precítiť. Cesta radikálnej akceptácie je cesta preliečenia našej duše. Len tak sa môžeme oslobodiť, len tak môžeme byť opäť slobodní.
Dajme potlačeným ranám iný smer, aby sme sa konečne mohli sústrediť na niečo nové a dávali životu viac vlastného zámeru.
Radoslava
Jazyková úprava Mgr. Mária Kropuchová